Tichá revolúcia v polícii (záver)

Vrátim sa k slovám, ktoré som napísal v prvej časti tejto série textov. Som mestský policajt už viac ako štvrtinu storočia. Za ten čas som sa presvedčil, že vzťahy medzi políciou (je jedno či mestskou, alebo štátnou) a verejnosťou nie sú pre spoluprácu priaznivé. Necítim sa dobre pri tomto konštatovaní. Prieskumy, moja osobná skúsenosť a aj súčasné dianie hovoria, že niekde je chyba. Nemienim nikam utekať, keď niečo nefunguje a chcem prevziať svoju časť zodpovednosti. Verím, že to čo môžem ovplyvňovať, som ja sám. Preto tu dnes píšem, zverejňujem svoje tvrdenia a dúfam, že obstoja. Viem, ponúkam subjektívny pohľad. Vychádzam pri tom z histórie, vlastných skúseností, charakteru mojej osobnosti a toho čo som sa naučil. S rešpektom a úctou dúfam, že budem užitočný. Akejkoľvek spolupráci prospieva dôveryhodnosť, porozumenie a rešpekt. Pripomeniem dva významné fenomény, o ktorých som už písal predtým.

• Byť v kontakte so samým sebou. Poznať vnútorné prežívanie, vlastné hodnoty, postoje, názory a v akom sú vzťahu s policajnou prácou.
• Snaha porozumieť tomu, ako prežívajú svet iní. Rozumieť súvislostiam medzi kvalitami, uhlom pohľadu, úsudkom a realitou, ako ju prežívajú iní.

Posledné čo zároveň pokladám za tretí fenomén a chcem sa ním v tomto článku zaoberať, je neposudzujúci postoj. Je to umenie spočívajúce v uznaní hodnoty človeka bez kladenia podmienok. Akceptovať ho, ako hodnotného jedinca bez ohľadu na jeho správanie, názory, alebo na to aké pocity práve prežíva. Robíme to bežne, keď rešpektujeme ľudí, ktorých stanoviská sú v súlade s našimi. Rozhodne to však nie je jednoduché, ak iní preferujú odlišné významy, správajú sa inak, ako by sme očakávali. Je pre mňa ťažké zbaviť sa pocitu, že vo vzduchu visí predpoklad o nereálnosti predchádzajúcich slov. Dal by sa formulovať nasledovne: Policajt nemôže akceptovať niekoho, kto nerešpektuje zákon. Tvrdím, že sa dá zaujať postoj, ktorý nie je konfrontačný a zároveň neschvaľuje protizákonné správanie. Na vysvetlenie použijem viacero iných otázok. Môže policajt rozumieť tomu, že človek, ktorý práve nerešpektoval zákaz vjazdu veril, že závažnosť jeho konania bude zanedbateľná? Môže rozumieť tomu, že človek, ktorý má zlú skúsenosť s políciou klame do očí, aby sa ochránil pred ďalšou zlou skúsenosťou? Môže rozumieť tomu, že človek, ktorému dal pokutu, je rozčúlený pretože mu budú chýbať peniaze? Môže rozumieť tomu, že žena nechce vypovedať o násilí svojho partnera, pretože sa bojí? Ak tomu môže rozumieť, môže prijať fakt, že to existuje? Kladné odpovede na predchádzajúce otázky charakterizujú postoj, ktorý mám na mysli.

Zhrnutie Existuje predpoklad, že ak má spoločnosť (štát) fungovať je nutné, aby jeho obyvatelia rešpektovali isté pravidlá. Medzi zákonom a občanom stojí inštitút polície, ktorá má zabezpečiť, že tieto vzťahy budú platiť. Je na to nutné použiť silu a formálnu (danú zákonom) autoritu? Potom môžu policajnú prácu vykonávať „polostroje”, ktoré podľa algoritmov rozoznajú nezákonné správanie a vykonajú potrebné sankcie. Alternatívou je policajt - človek, ktorý dokáže facilitovať vzťah s verejnosťou založený na dôveryhodnosti, porozumení a rešpekte. V spoločnej kooperácii tak napravia, alebo predídu škodám na chránených záujmoch spoločnosti. Dôveryhodnosť vzniká odkladaním potreby manipulácie. Porozumenie je podporované schopnosťou pochopiť vzťah medzi realitou a tým ako ju prežíva niekto iný. A rešpekt je založený na uznaní hodnoty človeka, bez kladenia podmienok.